Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

Anna Babicová - básne

ŠTYRI CHOTÁRE

Zo všetkých strán sa nám krása ponúka,
rozľahlá, široká náruč dokorán otvorená
objať všetkých chce.
V údolí dedinôčka z jari kvetom zasadená
v nej nesmrteľný Kukučín slnečným jasom
do budúcnosti každému svieti.
Stromy na pozdrav nemo rukami kývajú,
od šťastia z oslavy sa na nás milo usmievajú.
„Vítame Vás srdečne všetkých na križovatke v chotári!“
tlmeným hlasom z diaľky najmajestátnejší vládca
z Rozsutca hlása.

Mocní vrchári ako bojovníci nás strážia,
bdejú dňom, nocou nad vďačným a pracovitým ľudom
zasiatym v kotlinách požehnaných predkov.
Rozprestri krídla dokorán,
objím si každý svoj chotár,
pritisni sa tíško k žiadostivému stromu
a pros pokorne o odpustenie,
že vyrval si mu mláďa z náručia matky zeme,
keď zabudol si na ďalšie pokolenie.
Udri, keď dieťa ti z lesa berú,
Neboj, nedaj sa – veľkorysý Choč a oddaní jeho sluhovia
rukami, nohami držia nad tebou stráž.

Vetrík si spieva do stromu,
vtáčik si hľadá smer k domovu.
V ktorú stranu peruť namierim?
Keď krása všade rovnaká:
Žaškov, Poruba, Jasenová a či Komjatná?
Všetci v jednom kotli v zelenej kráse varení,
Kečkami a Hlavačkou írečitým nárečím pokope spojení.

Široké oddychujúce plecia polí,
zabudnutá drina našich otcov
stekajúcim potom z čela
zemičky starostlivá matka pokrstila.
Štrkotajúci rebriňák vrchovato naložený senom
Božími Mukami vždy pri kríži zrobený otec  kravičky zastavil
pri kaplnke Otčenáš sa vždy pomodlil
a s ľudskou pokorou klobúk z hlavy zložil.
Tá láska, zohnutý chrbát zmodlený
vo všetkých kvetoch tajomný život
v brázdach je ukrytý.

Výzva a prosba k ľudu, čo svoj rodný kraj má nadovšetko rád:
„Zveľaďuj a chráň od všetkého zlého, čo do opatery nadelil nám najvyšší  Pán!“
 

UŽ ZNOVA ŽIVOT SA RODÍ ...

Už znova život sa rodí v semienku vetra,
už otvárame brány dokorán,
už otvárame nedočkavcom čakajúcim v rade,
čo vylievajú radosť do rozpučatej trávy.
Otváraš náruč do teba,
spevavým hvizdom prebudeného života.
„Tak sme sa znovu zišli priateľu “

Slniečko skúmavo opiera svoj zrak
a hľadí a hľadí, čo v kolobehu
k ťahajúcemu životu zaostávajúc ešte nie je čas.
Radosť nám vrie v tele,
keď vidíme včelu ako ruka v ruke s kvetom
šeptom lásky tisnú sa spolu.

Žlté bodky púpavy, tie malé slniečka,
čo jar zo zeme ťahajú, dvíhajú už po narodení
zlaté hlávky a dychtivo ľuďom hlásajú:
„Už sme zasa všetci znova spolu, objímte sa“
 

Vianočný sen

Tajomné, očakávané,
nazhromaždená energia za celý rok
pripravená na radosť.
Vianoce biele čisté
anjeli dávajú sa na stráž,
držia biele rúcho nad ľuďmi
a tŕpnu od strachu,
aby svet aspoň na jeden deň ostal čistý-
snehový bez jedinej škvrny.

Keď zmäkne srdce skale na ostrom útese
a daruje ti morské riasy,
prepletené prílivovou vlnou „Tichá noc, svätá noc ...“
keď z neba „ Najvyšší “ prihovára sa aj lesu,
aby im poprial vianočný sen.
Tíško, tíško... pomaličky ich odkryje, pohladká, skontroluje, či je všetko ako má byť
a perinou ich znova prikryje.

Vtedy je aj ticho iné...
Ticho, ktoré ti berie telo do neba
a vnútornosti ti ľudská lakomosť zožiera.
Keď prosíš o pomoc pre svoje deti,
Keď prosíš aj pre stroskotancov na zemskej lodi,
aj pre tých, čo modlia sa v počestnej ľudskej lóži.
Daj sa im Pane tej vianočnej nádeje do ďalšieho života napiť.

Vtedy sú Vianoce, keď dejú sa s ľuďmi možno aj zázraky.
 

SLNKO

Rýchlo prebleslo si letom
Ako raketová strela nad mestom
Čo zanecháva prázdno vo vyľudnenej Zemi.
Nechoď ešte, zostaň...
Prosíme o tvoj blahodarný jas,
Čo vlievaš celé leto do nás.
Možno sa dáš prehovoriť pri prestretom stole,
pri družnom rozhovore.

Tak, rýchlo si sa na mňa pozrelo,
Zaliatym jasom očami vášne
a prelietavým skokom už bolo si preč
Že nestihla som si ťa uvedomiť
A užiť si tvoj prchavý lúč
Keď nevidela som tvoj strhujúci dotyk
Vo víre unikajúceho slnka života.

Ťahám ťa silne za vlasy,
prepletené lúčmi.
Ostaň ešte !
No kolobeh Zeme pravidlami
riadenej tam hore
musí presne splynúť do zárezov
ozubeného kolesa v objatí Zeme s nebom.

Ďakujem ti slnko za všetko...
Za zázraky čo deješ s ľuďmi
Za vdýchnutie nádeje do zabudnutých duší
Na nohy staviaš uzimený strom
Za vlasy z brucha zeme ťaháš kvet
Za teplý vánok, čo zobúdza ráno hlávku jablone
Za kvetinový podnos, čo drží matku Zem
A za to, že môžem byť....
 

Oslava života
(sestre )

 

Spomíname čo udialo sa pred 50 - timi rokmi
na zemi, keď Boh požehnal dvom mladým,
krásnym ľudom, čo žili len z lásky.
Dozrel jeden bod v nekonečnom vesmíre,
keď anjel nad tebou krúžil,
pozbieral z kvetov rannú rosu
a tou ťa pokrstil.

 

Nebo ju vyslalo, keď prebúdza sa zem,
v náručí z rozkvitajúcim kvetom si sa rozvila,
keď jar záves kráse a svetu sa odkryla.
JAR - ostala v tebe,
nevymazala si nič z nej.
Z jarného úsmevu vyberať z blata
ľudí pomáhaš a tisneš ich dopredu,
keď už nechcú....


Plnou náručou sa dávaš,
ako jarná lúka,
keď prestiera si ráno stôl,
veríš že, vždy príde jar,
že vždy nás všetkých spletieš
liečivou bylinkou previazanou stuhou dokopy.

 

Každého z nás ten 5O. bod
v zázname Boha zaskočí,
o jednu priečku na nižší stupeň
zákona žitia preradí.
Presýpacie hodiny ti naopak obráti,
na oči priloží okuliare,
aby si chápal to zrno v rozkvitnutom poli,
cítil svoje miesto na zemi,
keď pýtaš sa načo – prečo – inak - začo....
a prehupnúť chceš odznova na druhý breh potoka.

 

Vám patrí úcta.

 

Vám patrí vďaka za život,
za všetko čo bolo a ešte bude,
za chlieb ťažko zamiesený,
za ťažký batoh na boľavom chrbte nesený,
za lásku úchytkom, len letkom naznačenú.
Vám patrí úcta, že mozoľnatou dlaňou
ste si vyšliapali kúsok miesta na zemi.


Cesta sa zužuje,
stromy pred vami konármi poklonu skláňajú
a zdá sa ,že vás už dôverne poznajú.
Nič nedostal si zadarmo,
Nikomu neostal si nič dlžný,
iba nepovšimnutá láska na úvraťoch
s nárekom ležala.

 

Všetko sa zaznamenáva tam v nebi,
píše klinovým písmom osudu,
tie rany od chrbta,
čo nedajú ti spať.
Spomienky na drinu,
keď hoviadko si bičom hnal,
do brázdy ti z čela pot sa lial.
Kam si sa to vlastne hnal?

 

Oblúk sa uzatvára,
sťahuje do zeme,
rekonštrukcia života sa nekoná,
mohlo to byť inak a nie je.
Zaďakuj Pánboh zaplať,
nič by som nemenil.
Môžeš to povedať?

 

SOS - STROM!!!

 

STROM – tichý, milý, pokorný k ľudom
aj keď stínajú mu telo a
čítajú z neho letokruh,
vždy striehnúci na každý signál,
ako satelitom zachytáva žitie vôkol.

  

Pritúli, pohladí, uteší,
keď nechceš ísť ďalej...
Zavše si postenká, poplače,
keď berieš ešte spiace deti
a sekáš mu do tela.
Vleje ti živicu zo seba,
podá ďalej život,
ako zvädnutému kvetu vodu ,
aby si to riadil a žil.


Strom - majestátny, kráľovský,
vladár hôr, čo držíš zem-život
na podstavci, aby ešte bol.
Ochranu v tvojom vnútri,
bezpečie vtákovi náručou si rozprestrel,
keď cítil v ohrození život v letku.

 

Pozeráš zhora vrcholkom hlavy,
Rečou hory nemé pokyny
Vystierajú k tebe o pomoc.
Neber mláďa vzraste z náručia matky,
Chce žiť pre teba, aby si žil a dýchal.
Nebude on – nebudeš ani ty!!!

 

Keď ja – ty už tu nebudeme
a on ťa ešte bude držať v náručí
on bude deliť chlieb, pochodeň pre tvoje deti.
Nechaj ho určiť zákon zeme,
nechaj ho vždy v zdravom, bezpečnom vzraste.
Neviď v ňom len zisk,
čo sťahuje ťa pomaly úzkym lievikom
k zániku zeme, keď zotíňaš mu hlavu !
 

 

Rozlúčka s letom
 

Už letkom podávaš mi ruku,
zelený chór prezlieka si šat,
Úloha z neba splnená.
Do poslednej kvapky vytlačil si
sladkú šťavu z jablka.

 

Ťažko sa lúči s letom,
aj srdce oťažieva,
teplo z neho s lastovičkami
do teplých krajov odlieta.
Ešte nie, zostaň ešte chvíľu!
Rukami-nohami sa pevne držíš stromu
a nechce sa ti ešte spať.
Telo sa mení pri rozpučatej kráse,
dáš mi znamenie?
Musím ten boj o zmenu vzdať.

 

„Čas všetkého je na rade“
Presne podľa harmonogramu života kráča.
Koľkýkrát už a vždy v inakšej kráse,
koľkýkrát už a vždy s inou pýchou,
vždy s inou tvárou odchádzaš.
Letné šaty letkom cez neustlanú posteľ hodíš,
jak dievča, čo nechce sa vzdať rozkoše.

 

Nehučte vetry jesenné,
nemnožte mi žiaľ!
Každú jeseň sa pre vás s havranmi hádam,
nechcem ich hladným pyskom,
zelený chór do úschovy žltým listom dávať.
Zem požehnaj krížikom,
rozlúč sa a odchádzaj,
koľkýkrát už?

 

Vianoce

Čo sú to Vianoce?
Bohato prestretý stol, luxusné darčeky,
pompézna výzdoba na príbytkoch…
Nie, to nie sme my,
chceme ticho, pokoj, čo do vnútra sa vrýva,
s Bibliou splynúť a dať sa jej ukolísať
vianočným dejom,
uniesť sa pokornou modlitbou,
čo zasneženým chodníkom k nám prišla.

Keď snehové vločky, z neba trúsiac anjeli
tvár ti budú zdobiť,
keď chceš pod vianočný stromček
nesplniteľný darček – spomienky na detstvo.
Sneh biely, nevinný do dlaní načrieť,
pozdraviť strom, zaželať mu zdravie.
To sú VIANOCE.

Krávke si dlaňou oblátku dať medom zlízať,
pozorovať psa, ako sa so snehuliakom háda,
chudobný stôl, čo reťazou nás pohromade zviazal,
šťavnaté zahryznutie do
domáceho pecňa chleba,
ako keď vytriskne láska z neba.
To sú VIANOCE.

Chýba mi otcov prísny pohľad pri modlitbe,
keď oči nedočkavo blúdili k rozvoňanej jedličke.
Závejom vŕzgajúci sneh k starej mame,
keď pitvorom spev kolied sa ozýval.

Tú lásku, pokoj, dobrotu
na vianočný stol chcem vysypať
a všetkým ľuďom úprimne zaželať
ľudskostiplné sviatky….

 

 Sen o starkej

I.
Neviem, viem, že ste boli a nie ste,
neviem, ako ten výpadok
kedy si, Pane, vypol šnúru,
kde nastal prázdny vzduch
ako vôbec, že ostali ste samy.
Tá loď už odplávala,
kedy si vzal kvet do raja.

Mne vietor odvial v hlave,
že ste vo mne, v tele,
vystieram ruky k tebe,
už dlho držíte mi chod.

Ako to, že všetko
do mňa nahádžete, bôle bytia
a vy si odídete?
V kvete si skrytá,
včela ťa medom zožiera.
Tak vstaň už,
to hniezdo plače, perie opadáva,
sedím a čakám, kde ste?

Ja zabudla som, že žijete v lese.

Starká

II.
Podstienka cukrom posypaná,
na nej som starkú čakávala,
keď z „Chrastia“ dary lesa nosievala.
Dnes si sa dlho nevracala,
čo si sa so stromom zhovárala?
Aha, už ide drobná žienka,
v zjazvených rukách žiara lesa svieti.

Ťažký batoh ťahá ju k zemi,
žiaľom, pokorou zaťažený.
Halúzky, kvetinky, májovky ...vzácne dary,
vždy ju spovedník obdarí.

Ako ja zabudla som, že ste,
že vyčkávate z „gangu“, deti, kde ste?
Od lesnej žienky z lopúchovej misky,
cítim vanilkovú vôňu šišky,
chrumkavých krúpkov, zohriate na starkinej láske –
jedlo pre bohémov.

Ženy na priedomí,
jazyk na úlet vynášali,
žienka do lesa svoju kožu
do naha vyzliekala.
Ťarchu zložila na vetvičky,
napila sa čírej vody zo studničky.

Podstienka cukrom, časom posypaná,
Kde ja si teraz sadnem uplakaná?
Chýbate krúpky v čarovnom hrnku,
chýbate slze v odretom slnku.

 

Jarní vtáci

V hniezde vyprahnutom trávou,
ponuke od matky zeme,
slnkom oslepené, existenciou zaskočené.
Zem-nebo mláďatá žiaru života zočili,
a hneď panenským pyskom reflexívne
o poživen domovským šťastím zobať prosili.

Sú šťastné? Aké je šťastie trepotavých krídel,
unášaných na zemi i v oblakoch?
Dvojité šťastie, ukradnutej slze.

Spev vôkol zobúdza mŕtve semä,
sila sa vzdúva do neba
prevracia vesmír do teba.
Zlož dve dlane do zeme,
načúvaj tíško vrave výmene,
„ustúp ty mrcha studená,
choď už nenásytná starena“.

Spevavé pysky, jak z otcovho starého klobúka žíznivé,
otvorené voňou jari, bohom dotvorené.
Sú šťastné v dome svojom?
Otvorené majú dvere v zakvitnutom kľúči kvete.

Krídla vyšplachnú v mieri, v pokoji,
jak dievča v spenenej vábivej jari
nemé sú búrky, čo bodáky striehnu,
skrytá je láska, čo hlavu rozbíja.
Stromy sú pilier pred bojom a vetrom, čo stroja,
tichý kráľ, plášťom hebkým na noc ich zahalia.

Ty si mier a voľnosť,
krídla otvorené pre život,
myseľ nezviazaných krídiel.

 

SOM PLNÁ TEBA


Údom objímaš, ihličie pichá,
Hladí, chlácholí „Som plná teba“
Chráň ma od lásky,
Do útrob semä padajúcich púpav
nebuť plná jeho.

Vladárka vrchov, bezcitná k citom,
Odpoveď ozvenou zadúša,
K tebe idem, som plná teba.

Rozprestieram krídla,
ston zachytí ľudský pach,
zabráň a nechaj zemi plod.

Opar ubúda, v diaľke na piedestále stojíš,
Hladné vystreté ruky,
prosiace o dotyk,
všade som plná teba.

Bytosť telo drása,
Napnuté ostnatým drôtom
požiar zhltá teba.
Mám plné šaty teba.

 

STROM

Jar ma volá do môjho raja, do rodného chotára.
Škovránok radosťou ma víta.
Najkrajšou pesničkou v hniezde ukrytom
pred neodbytným, striehnucím votrelcom.

Ja žasnem krásou, vôňou dojatá,
zeleným bukom, čo ešte včera krásu tajil.
Nežne sa viniem, pusu dávam
a premeniť sa na zelený strom si žiadam.

S vami chcem splynúť v ten zázrak.
S vami chcem o obživu-miazgu sa hádať.
S vami chcem piť rannú rosu
po kvapôčkách z kalicha,
vyprahnutým konárom, pyskom zvončeka.

Ihličie hladím, do krásy sa vpíjam.
Vtrieť sa do priazne, vnútro vám núkam.
Milenec pichľavý dnes, strnisko tvoje mi nevadí,
ba vzrušuje, voňou priťahuje.

Ja, druhý chotár, nie rodný si schádzam.
No tú úprimnosť, skromnosť, krásu tu nachádzam.

  

BÁSEŇ SI TY

Báseň si ty,
kde sa nedá klamať, pretvarovať,
je tam tvoj život, tvoje vnútro.
Sú tam plamene, čo vyšľahujú zvnútra,
pýtajú sa von jak dieťa z lona matky.
Je to zrkadlo, čo ukazuje tvoju pravú podobizeň,
je to vnútorná bolesť, na ktorú viackrát umieraš.

Báseň si ty.
Báseň je radosť tvoja, ovlaženie po smútku,
je nastavenie tváre májovému dažďu,
je načrieť do horskej vody a dlaňami odmyť nečistotu sveta.
Báseň musí ísť von z nedýchateľného priestoru.
Je to odraz, posuv ísť ďalej, kde už nevládneš.
Báseň je najkrajšie čítanie, kde splynieš s vírom deja,
keď sadneš do ozubeného kolesa, ono s tebou krúti dokola.

Báseň je ako klbko nití zamotané lžou, nenávisťou, láskou, šťastím,
je to celoživotne prežité dielo…

 

 

Dve dedinky v jednom

 

Komjatná – Studničná maličká bodka na zemeguli,

má tiež svoje osudy napísané v nebi i na Zemi.

Rodáci už zrástli s koreňmi stromov spätí,

zvyknutí každé ráno čakajúcim stromom pohľadom odzdraviť:

„ Dobré ráno, ty ľúba moja, čo nechce sa mi od narodenia od Teba. “

Ako nepremožiteľný múr zo všetkých strán Rozsutcom,  Kečkami, Žiarom,

Poľanou, Chočom, Hrdošom, Sivou Skalou....,

strážiš nás pevne od vpádov civilizácie nechcených názorov.

 

Dívam sa zhora na Teba, aká si v mladosti bola,

z útlej skromnej devy do nevtieranej, tajomnej krásy

pokojným detstvom si dospela.

Teraz sa vzdúvaš, rozpínaš svoju hruď,

protestuješ, že mládenec si Ťa nevšíma,

že zabudol na neodhalený, žiadaný kúsok tela na zemi.

 

Vypínajúca Skalka uprostred dediny,

rozdeľujúc horný a dolný koniec,

majestátna a zvedavá na všetky strany má božie oči.

Do nášho vnútra sa natisla ako chlieb náš každodenný.

Je to naša Skalka. „ Na piedestál Ťa dvíham. “

Po rokmi smädná, túžiaca pohladením zrobených otcových rúk,

čo každý večer jej spievali srdcu blízke piesne po ťažkej drine na poli.

A ona prešťastná počúvala tie hlasné zvuky, usmievala sa za uznania,

odrážajúc skalnaté ďakovné ozveny.

„Ty ľúba moja, vo všetkých kútoch blízka môjmu srdcu.“

 

Poklad v dávnych spomienkach mi utkvela v pamäti už zosnulá teta Blanovie.

Biele a ružové, bohato rozkvitnuté hortenzie každý rok do kaplnky

ku vzkriesenému Ježišovi na Veľkú Noc nosila

a s úprimnou láskou o odpustenie hriechov celého sveta prosila.

Kde sa to všetko podelo ?

Kde sa tá ozajstná, nepretvarovaná, v tichu stromov čakaná láska stratila ?

Prečo si mi Studničná tak od krásy spyšnela ?

 

Z chrastia vidím starú mamu prichádzať,

vo fertuche nesie zopár húb a 4 kvietky s bolesťou v srdci pre útechu.

Aká táto dedinka vtedy bola,

nepoznaná , nepozvaná do vnútra nepochopeného sveta,

múdrosť si v knihách každý večer pred ľuďmi ukrývala.

 

Prvé jarné kvietky - aj tie inak na svet prichádzali,

aj tie sa viac jeden druhému prihovárali.

Ako tie ženy pri plotoch opreté hlasnou vravou jar oznamovali,

keď fialka troška prispala, podbeľ ju s láskou k rozpuku nabádal:

„Vstávaj už moja milá, slniečko nás už volá,

z útrob zeme nás na povrch vyháňa.“

Na jar sa vraciam k žblnkajúcemu potôčiku so žltým záružlím,

keď oráč prvú brázdu preoral a večer zrobený, ale šťastný

gazdinej plný klobúk májoviek do polievky daroval.

V lete tá hudba nebeská, keď miešal sa spev kosy so spevom cvrčkov

a žienky s hrabličkami voňavé sienko chystali a pri studničke sa v poli čistej vody napili.

V spomienkach vraciam sa k políčku so žltým jačmeňom,

poviazané snôpky do kozlíkov sa stavali, by gazda poživeň pre statok mal na zimu.

 

Jeseň mi pripomína omamná vôňa vňate,

keď švábočku sme kopali

a na medzičke oddychovali.

Večerný koncert žiab z močarísk nám naznačoval,

že zberať sa nám z poľa treba.

 

Zima – vŕzgajúci sneh k starej mame,

vyšliapaný úzky chodníček k nej,

mama pri krosnách tkala krásne nitky nášho detstva.

Bolo to vôbec niekedy,  či sa mi to iba zdá ?

 

Studničná – predzáhradka Komjatnej kvetmi vysadená sťa malá studnička

vlievaš sa so svojimi vnútornosťami do rozbúrenej rieky.

Stromy v hájiku spájajúc naše dedinky,

sledujú myslenie ľudí, zvierat, usmerňujú chod nášho bytia.

Keď počujú kvílenie píly, stúlia sa k sebe v strachu do hlúčika

ako ľudia, ktorým smrť vidno z jazyka.

Telo bolí, kričí o pomoc, slza zmiešaná so živicou, už niet jej pomoci.

Ty ľúba moja, ja s tebou trpím, keď ubližujú Ti a prosím :
 

„Bože príď k nám, príď a nedopusť tú spúšť,

čo nechať chceme našim deťom .“

 

( k príležitosti vzniku Občianskeho združenia )

 

 

O s l a v a    p r í r o d y

 

Naša dedinôčka je kde sme sa narodili v tichosti,

kde sme vyrastali v radosti,

kde sme dospievali so stromom múdrosti,

kde starneme s pamäťou dediny - keď zachytíme aj dych rodného potôčika

ako vtáča v letku svoje mláďa.

 

Bola si všade s nami prítomná

ako spred roka, keď stretli sme sa ako jedna rodina,

každý rád na to spomína.

Tak srdečne blízko sme k sebe nikdy nemali,

od pohostinnosti by sme hosťom aj seba samého dali.

Však, ženičky, preto ste chceli znova do pozláteného kroja?

 

Už ubehol rok, čo chválili sme Boha

za jedinečný výtvor krásy narodený v našej  dedine.

Čo  za rok sa zmenilo?

Možno tráva nás jemnejšie objíma, steblá sa k sebe bližšie nakláňajú,

akoby storočné tajomstvo prezradiť chceli o záchrane Matke Zemi.

 

A čo naša Skalka s osvetleným nočným štítom,

čo sa tak hrdo dvíha!

Čo si mi tak opeknela? Azda preto, že tvoja večná túžba sa splnila,

keď duchovným otcom pokrstená  aj s krížom si bola?

 

Cíperie, poniklecy, kašky : vždy na jar sa jej rodia,

ako zdobený chór, predzvesť slávnosti na boľavom chrbte hrdo nesie.

Keď dážď ťa hustý kropí, čelo sa ti hnevom mračí,

azda dáka dávna krivda pred oči sa ti tlačí?

Tak odpusť, prosím, naše prehrešky,

za dlhé roky nevnímajúc tvojej bytosti.

 

Hladí ma steblo trávy po boľavej duši,

keď hľadám útechu, cítim sa bez tiaže,

keď cítim beznádej, skryť sa chcem do teba,

akoby som nakukla do neba.

Ty naša, ničím nenahraditeľná príroda – čo by sme robili bez teba?

Od teba sme závislí ako hviezda od neba.

 

SEN

Vzlietnem do neba,

pozerať budem zhora na teba.

Vletím do tvojich teplých perín a

prikryješ ma rajom

kde je všetko usporiadané rad – radom.

 

Nakuknem do tvojho slnka

v komnatách zaliatych jasom,

vletím do teba a budem celá bez seba,

bez hmotného obalu obalená.

Tak krásne uvoľnená,

kde ľudská zloba ostnatým drôtom hranice zatvorené má.

 

Zahalíš ma ružovou kolískou

z hompáľajúcich nôh

kde tíšia slzy anjeli,

čo vidia dušu ako na dlani.

Daždivý oblak zachytí ostnaté šípy

s nádychom trpkosti  a zakopeš ich

na hrot končiaceho sa žitia.

 

Prikry ma slnečnou žiarou,

nech sa mi sníva iba ľudský prelet nad zemou.


 

dnes je: 17.10.2019

meniny má: Hedviga

podrobný kalendár

webygroup
ÚvodÚvodná stránka